Fleshgod Apocalypse - The Labyrinth
Po dvoch rokoch zase prichádzajú rímski symfonici v
zaprášených frakoch aby ponúkli nasledovníka chválami, ale aj kritikou
ovenčeného diela Agony. Labyrinth z lyrického pohľadu našiel svoj koncept v
mytológii a ten alegoricky páni zasadili do kontextu aktuálneho spoločenského
diania vo svete. Prvá skladba Elegy vypustená do éteru približne mesiac pred
oficiálnym vydaním albumu avizuje, že nové skladby budú štafetou na Agony minimálne
po technickej stránke, kde v štruktúre skladieb dominoval orchestrálny element.
Evidentným mínusom Agony však bolo prehnané zakomponovanie
symfonických prvkov, ktoré určite a vďaka slabšej produkcii a mixu pohltili aj zvuk
rytmických gitár. V ostatnom rade to bola "frajerina" na bicích, kde bravúrne
odohrané "klepačky" v neuveriteľne rýchlom tempe tvorili cca 70
percent bubnovania na celom albume. Pozitívom bol však zaujímavo vytvorený novátorský
prístup kde orchestrácia tvorí nosnú časť po celej dĺžke timingu konceptu
nahrávky.
Labyrinth
Fleshgod apocalypse síce nedisponujú neoklasickým cítením
ako gitaristi z Necrophagist alebo s dokonale vycibrením zmyslom pre tvorbu neobarokových
skladieb s duchom Bacha, Handela Vivaldiho ako u Spawn of Possession. Početné
tremolové vyhrávky a apreggiá v klávesoch a orchestrácii však zdôrazňujú vážnosť,
estetický formát a grandióznosť náročnej a tvrdej muziky. Takto orientovaný
hudobný produkt popri tradičných esách death metalovej kuchyne elegantne s ľahkosťou
a noblesou otvára starobylé portály bájnej starobylej Kréty, kde Minotaurus zápasil
so svojim strachom a blúdil tmavými chodbami labyrintu v Knossose.
Ako prvé mínus registrujem absenciu epickej hororovo ladenej
symfonickej inštrumentálky, ktorá otvárala predošlý počin Agony. Skladba
Kingborn sa rozbieha celkom svižne za doprovodu chorálov a duniaceho orchestra.
Spomenuté klasickou a filmovou hudbou inšpirované arranžmány však nezakryjú kováčsky
verš skladby, ktorý trpí masívnym nedostatkom kreativity. Pozitívne znie ženský
operný vokál, ktorý je na albume vo viacerých skladbách. Na druhej strane
rušivo pôsobí opäť basákov vysoký falzet. Aj Minotaur pokračuje v epickej
atmosfére, ktorá na kvalite zvuku FA len pridáva. Gitarové riffy sú v porovnaní
s Agony viac počuteľné, výraznejšie a prekvapivo aj bicie sú variabilnejšie. Za
živelné vyvrcholenie skladby by sa nemusel hanbiť ani Hans Zimmer alebo Howard
Shore ak bol úryvok v ich produkcii.
Treťou piesňou Elegy, zaujali silným barokovým motívom už v
úvode. Verzia je opäť slabším článkom kovového defilé ako v prípade prvej
skladby Kingborn. Agresívna pasáž pre refrénom sa snaží tento nedostatok
minimalizovať, ale komplexný dojem skladby pôsobí rozpačito najmä tým, že Elegy
postráda dej. Atmosféra by sa dala prirovnať k viacerým záplatám na jednom kuse
odevu. Aj na predošlom albume boli skladby, ktoré ťažili z jedného dobrého
riffu a príťažlivo spracovanej orchestrácie. Towards the Sun zaujme klavírnym
backgroundom a hovoreným slovom, ktoré vnášajú dúšok invencie do produkčných
vôd FA. Dojem naruší našťastie len niekoľkosekundový falzet a skladba ponúkne
decentnú porciu dobre vyváženého pomeru progresívneho ovocia a
sláčikovo-klavírneho inferna. Sóla sa začínajú čím ďalej, tým viac podobať ako
vajce vajcu, možno to bol zámer. Vynikajúci apex v podobe operných výšok
gotickej speváčky robí túto skladbu jednou z tých lepších čo klaustrofobicky
pôsobiace koridory zamotaného labyrintu ponúkajú. Warpledge neurazí, ale škoda
že ani ničím neohúri, snáď len tým, že druhá časť skladby ponúka zopár pasáží,
ktoré vám utkvejú v pamäti. Pathfinder je menej transparentne progresívna,
technicky sýta a polyrytmicky elegantná skladba. Imitácia francúzskeho rohu v
druhom verši je impozantná, gitary a bicie režú kvalitný materiál až do zaujímavého
orchestrálneho konca. The Fall of Asterion je solídna skladba, ale Agony
pripomína najviac tým, že klávesy a ostatná orchestrácia udusí hlavne gitary,
ktorých tóny vo viacerých vrstvách symfonickej cibule len ťažko rozoznať.
Situáciu však na okamih zachraňuje gitarové sóly. Aj napriek spomenutým
chybičkám skladba je jednou z najtechnickejších spolu s predošlou Pathfinder.
Prologue to je samostatná kapitola. Výrazné plus, že počuť jemné podmanivé tóny
akustickej gitary. Je predohrou k najkontrastnejšej a možno aj najlepšie
technicky a hudobne zvládnutej skladbe na tomto albume Epilogue. Prirovnať by
sa dala k dramaticky gradujúcej balade Forsaking, ktorá má miesto na predošlej
doske skupiny. Kontrast Epilogue je hlavným znakom štruktúry skladby a tá ponúka
pestrú paletu toho najlepšieho čo sa dalo zo štôlne FA vydolovať. Melancholická
orchestrácia a operný ženský vokál strieda trvdšie majstrovsky zvládnuté úseky.
Progresivita nechýba ani tejto skladbe a ponúkne štavnatú pasáž so sólom na
violončele. Under Black Sails otvárajú timpany, skladba sa však ďalej uberá v
rytmicky podobnom smere a ponúka priemernú štruktúru a melódie, ktoré nikoho
neurazia avšak ani veľmi nezanechajú extra dojem. Na albumoch FA som si zvykol
tešiť sa na záver a tak som bol plný očakávania. Po asi najlepšej klavírnej
sonáte Oracle zostali verný tradícii a posledná skladba nesie názov albumu.
Labyrinth je príjemná klavírna pieseň so silnou atmosférou. Jedinou zmenou je,
že ku koncu sa nečakane pridajú ku klavíru sláčikové sekcie a na pozadí
chorály. Skladbu dramaticky zvýraznili, atmosféru ani dojem neeliminovali,
avšak konzervatívny fanúšik by povedal, že nabudúce by to chcelo opäť rýdzo
klavírne ukončenie.
Komplexné zhodnotenie materiálu, ktorý bol vsadený do
bájneho labyrinthu v ktorom blúdil Minotaurus je nasledovné:
Začiatok slabší, pri čísle 4 (Towards the Sun)sa to začína
uberať lepším smerom, skladby obsahujú niečo aj pre liberálne orientovaných
poslucháčov (invenciu)aj pre tých konzervatívnejších(typické úryvky pod signatúrou
tohto zoskupenia). Čo sa týka kvality, vyvrcholenie príde niekde pri skladbách
Prologue a Epilogue. Záver (Labyrinth)si však renomé opäť vylepší v porovnaní s
predposlednou a my tak môžeme konštatovať že taliani to tento rok zvládli
chválitebne.
